Radi by sme vám predstavili veľmi inšpiratívnu mamičku, , ktorá urobila niečo, o čom možno niektorí z nás ani nepremýšľali. Možno áno, ale nemali odvahu či príležitosť.
Adoptovala si dve nádherné detičky, ktorým dala spolu s manželom domov, lásku a život s mamou a otcom. To je tak nádherné, že sme ju radi oslovili na rozhovor, aby nám o tom niečo povedala. Možno aj tu sú budúce maminy, ktoré nad adopciou rozmýšľajú.
Dobrý deň pani Veronika. Skúste nám povedať niečo o sebe. Projekt rozhovorov s mamičkami sme nazvali TAKÁ „OBYČAJNÁ“ MAMA. Nám prídete neobyčajná, urobiť takýto krok nebolo isto jednoduché. Ale ako vyzerá váš obyčajný život?
V prvom rade ďakujem veľmi pekne za oslovenie k tomuto rozhovoru, pretože o téme adopcie panuje v našej spoločnosti stále veľa zbytočných mýtov a strachu. Aby som však odpovedala na otázku. Náš život nevyzerá vôbec nijak špeciálne, ak si odmyslíme riešenie úradov, súdov a zaoberanie sa traumami našich detí, ktoré si k nám doniesli. Sú to však len výnimočné situácie. Naša rodina je úplne rovnaká ako každá iná, ľúbime sa, hneváme sa, tešíme sa, plačeme, kričíme, skrátka žijeme naplno každú maličkosť, ktorú život prinesie. :)
Aké sú vaše deti? Koľko majú rôčkov, aký je život s nimi?
Naša staršia dcérka má 5 rokov a synček 2. Život s nimi je taký, že sa nikdy nenudíme. Začiatky boli veľmi náročné, ale dnes sme v štádiu, ktoré by som nazvala, sme všetci stabilizovaní a zžití so svojimi rolami v živote. Čo u detí nebolo ani ľahké, ani automatické. Človek pri nich musí byť vnímavejší ako pri bežných deťoch a viac sa im venovať a sledovať ich psychickú stránku, pretože traumy môžu vybuchnúť na povrch kedykoľvek. Preto musíme byť v strehu. Tým nechcem nikoho vystrašiť, ale skrátka treba rátať so všetkým. Koniec koncov tak, ako aj pri bio dieťatku. Každopádne teraz už len čakáme, kedy nastúpi puberta.
Povedzte nám prosím, ak to nie je príliš osobná otázky, prečo ste sa rozhodli pre adopciu?
Z prostého dôvodu, ja mám jednoducho povedané hormonálnu poruchu, pre ktorú skrátka tehotenstvo nepripadalo do úvahy. Tak som od mojich 13tich rokov (vtedy som sa to dozvedela) čakala na môjho manžela, s ktorým sme sa na adopcii zhodli už na začiatku. Po svadbe sme teda začali riešiť profesionálne rodičovstvo a potom, keď sme sa cítili pripravení, dcérku a syna .
Nerada to vravím, lebo som smutná z toho, ako naša spoločnosť delí ľudí, ale vaše deti sú Rómovia. Nemusíte mi odpovedať, ak to necítite. Len mám potrebu povedať, že sú to nádherné deti. Naša spoločnosť sa však ešte neotvorila a stále je plná predsudkov. Na internete som si všimla, že sa s tým potýkate aj v bežnom živote. Aké starosti máte s ohľadom na toto?
Úprimne povedané, pripravujem sa na to, že čím budú starší, hlavne dcérka, pretože je tmavšia, tým to budú mať ťažšie a tým väčšiu silu a podporu budú od nás potrebovať. Ale na to sme tu. Zatiaľ musím priznať, že až na pár skúseností sme sa so zlom nestretli, tak sa snažíme sústrediť na tie pekné reakcie. Aj keď nebudem klamať, že tie zlé mi v hlave neostali a že som sa nimi netrápila. V tomto ma vždy manžel vedel upokojiť vetou: "Veď čo, nech si myslí a hovorí kto chce, čo chce, dôležité je, že my dvaja sme tu a že ich ľúbime."
Mňa fascinuje, ako krásne o deťoch píšete, ako prežívate s nimi každý deň, radosti a starosti. Ostatné mamičky si môžu pozrieť na @dennik_adoptivnej_maminky
Prečo ste sa rozhodli o tom písať verejne? Ja osobne to veľmi oceňujem a váš život mi príde obdivuhodný.
Ste milá. Najväčším impulzom na začatie pre mňa bolo, keď nám veľakrát ani samotní pracovníci Úradu práce nevedeli podať počas procesu presné informácie. Začala som obvolávať, čítať, zisťovať a prišla som na to, že je toho tak málo, že jednoducho o tom treba písať. Bežný človek sa v tom stratí jedna radosť. No a bez písania vlastných skúseností to proste nejde .
Ak by sme tu mali mamičku, ktorá zvažuje adopciu. Čo by ste jej predtým poradili? Predtým, ako pristúpi k procesu adopcie. Čo všetko si s manželom musia zvážiť?
Toto je extrémne ťažká otázka, pretože je to veľmi individuálne. V prvom rade by som odporučila nepozerať na okolie, ono s nimi vychovávať ich dieťa nebude. Treba sa sústrediť na seba, na to čo chcú oni a ujasniť si to. Poprípade vyskúšať aj nejaké dobrovoľníctvo, či návštevy v detskom domove, aby mali predstavu, ako vlastne opustene deti vystupujú, správajú sa a pod. Pre nás bola najväčšou školou práca profesionálneho rodiča pre detský domov.
Čo tento proces obnáša a kde nájdu mamičky najviac informácií?
Tento proces obnáša neskutočne veľké skúšanie psychickej odolnosti človeka. Veľakrát sa potýkam so strachom, hnevom, či ukrivdením. Je to taktiež aj neskutočný pocit radosti, sily, vďačnosti a lásky. Je dôležité pripraviť sa na to, že sa tieto dva stavy budú permanentne striedať, až kým ten čas s úradmi neskončí. Pokiaľ ide o informácie, ja vždy odporúčam čerpať buď zo samotných skúseností adoptívnych rodín (pýtať sa ich), alebo volať priamo na príslušný úrad (na našom Úrade práce je napríklad na stránke kontakt na každého pracovníka), či na Okresný súd pracovníkom, ktorí musia vedieť pomôcť, ak teda už ide o formálne informácie.
Zachrániť život dieťatku, ktoré nemá vlastných rodičov, je nádherné. Je to však aj veľmi ťažké. Čo považujete vy za absolútne najťažšie a čo naopak za najkrajšie a prekvapujúco ľahké.
Krásna otázka. Začnem tým najľahším. Tým bolo pre mňa začať naše deti ľúbiť. To fungovalo naozaj ako u žien pri pôrode, aspoň u dcérky, u syna to prišlo až pri druhom stretnutí. Čo ale nemusí byť samozrejme u každého tak. A čo považujem za najťažšie? Milujem naše deti najviac na svete, ale v adoptívnej rodine je trocha dôležitejšie ako bežne, aby som deti nechcela meniť na náš „biely“ obraz, ale rešpektovala ich odlišnosť, čo pri ich temperamente je niekedy trochu náročné.
Čo by mohli urobiť mamičky, ktoré si nechcú či nemôžu adoptovať dieťatko, ale týmto deťom by rady pomohli. Čo si myslíte, ako sa dá pomôcť?
Jednoducho, dobrovoľníctvo v akejkoľvek forme, Od usporiadania výletov či akcií, po pomoc s učením, či charitu pre domovácke deti. Dnes už sa dá nájsť na internete niekoľko organizácií, ktoré takéto aktivity na pomoc opusteným deťom uvítajú.
Trošku opäť osobne. Je to naozaj otázka na telo. Ako to cíti adoptívna maminka? Nemali ste detičky v brušku a tak tých 9 mesiacov príprav odpadlo. Aké to je byť mama rovno malého drobca, ktorého si zrazu prinesiete domov?
U nás to celé od ukončenia prípravy šlo naozaj rýchlo, keďže sme sa do mesiaca od jej ukončenia stali rodičmi pri oboch deťoch. Bolo to extrémne rýchle a šokujúce. Nebol čas riešiť pocity z toho, že som mama. Samozrejme to bolo obdobie plné lásky a sĺz dojatia. Myslím, že úplne rovnako ako u každej mamy. Hlavne som sa vtedy sústredila na to budovanie puta medzi nami a riešenie praktických veci, než na samotný aspekt toho nadobudnutia novej role. Najväčšie nadšenie z nového statusu prišlo až vtedy, keď mi po prvýkrát dcérka povedala mamka, čo bolo 2 mesiace po jej príchode k nám. Odvtedy naozaj prežívam aj vnímam to, že už nie som „len“ žena. Každopádne to boli turbulentné a emotívne obdobia.
Povedzte nám aj niečo o sebe. Ste nielen mama, ale aj žena, manželka. Máte čas na seba? Ak áno, čo vám robí radosť?
Priznám sa , že v poslednej dobe sa naozaj snažím ukradnúť si pre seba každú možnú chvíľku, aby som sa mohla realizovať, pretože je to extrémne dôležité. Aspoň u nás to vidím tak, že keď nevládzem ja, nevládze nikto z nás. Preto si buď čítam, alebo vezmem nášho psa a idem len tak sama aspoň na hodinu na prechádzku. Ideme spolu do lesa, to ma neskutočne nabíja. Rada fotím, to mi tiež pomáha odreagovať sa. No a najviac milujem, keď dostanem priestor na poobedný šlofík. :)
Ak správne chápem, ste na materskej. Čo plánujete do budúcnosti? Čo ste vyštudovali a čomu sa venujete, či plánujete venovať?
To je otázka, ktorú momentálne asi riešim najviac. Tak trocha súvisí aj predošlou otázkou. Do konca materskej mi ostáva ešte pár mesiacov, tak sa snažím nejakými malými krôčikmi rozbiehať pomoc a poradenstvo pre adoptívnych rodičov. Mám skončenú sociálnu prácu na SŠ, plus semester psychológie, tak verím, že budem vedieť byť nápomocná.
Ďakujem krásne za rozhovor. Veľmi si to ceníme.
Viac o mamičke môžete nájsť aj na @dennik_adoptivnej_maminky a ak zvažujete adopciu, prosím pozrite www.adoptivnerodicovstvo.sk
